Spoločenstvo sv. Michala Archanjela


úvod
akcie
vyučovanie
modlitba
svedectvá
foto
kcho
www
e-mail
info

 

Svedectvá

Duch Boží koná ako chce, kedy chce a kde chce...

V lete 2007 som sa zúčastnila seminára o Vnútornom uzdravení s pátrom Vellom v Gabčíkove. Prečo práve v Gabčíkove? Cítila som volanie Ducha Svätého, tak som šla. Šla som bez toho, aby som niečo očakávala. Prednášky boli veľmi zaujímavé, pokiaľ neprišla dynamika, v ktorej sme si mali ako symbol pokory a prejav lásky jeden druhému umyť nohy. Uvedomila som si, že túto službu nedokážem prijať od iného. Vtedy som pochopila, že môj problém tkvie hlboko v mojom detstve. Ako dieťa, ak som šla s mamkou kedykoľvek na návštevu, často ma poúčala: „nič si neber, nič si nepýtaj“. Zatvrdila som sa v tomto. Samozrejme, dynamiky som sa nezúčastnila.

O rok neskôr, v auguste 2008, som sa zúčastnila Školy modlitby v Kysaku, ktorú organizovalo Spoločenstvo Sv. Michala Archanjela v Košiciach. Na tému: „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky...“ (Iz 49,1). Prednášky boli zaujímavé a osožné. Nechýbali ani rôzne dynamiky. Jednou z nich bola dynamika odpúšťania. Mali sme si vybrať z prítomných sestru – ako mamku a brata – ako otca, ktorým sme potom vyznávali všetky naše zranenia, ktoré sme voči nim pociťovali (bola to pre mňa ľahšia forma prejavu lásky a pokory ako umývanie nôh). Dlho som bojovala, ísť alebo ne ísť... Avšak jedna zo zúčastnených sestier si ma vybrala za „mamku“. S pomocou Ducha Svätého som sa aj ja rozhodla ju požiadať o tu istú službu, teda aby bola mojou „mamkou“. Dokázala som sa vyznať z mojich zranení, ktoré som pociťovala voči biologickej matke. Následne som si „našla aj otca“. Vyznala som mu citové zranenia, ktoré som pociťovala voči biologickému otcovi už od útleho detstva. Cítila som sa ľahká ako vtáča, koreň môjho emocionálneho zranenia prameniaceho z detstva bol odovzdaný Bohu a tento druh pýchy bol premenený na pokoru. Pokoru odpustenia a prijatia. Prečo aj prijatia? Lebo mi bolo ťažko prijímať objatie od spolusestier a spolubratov. Bol to tiež dôsledok citového zranenia z detstva, ktorý „vyplával na povrch“ pri vyznaní zranení rodičom. Uvedomila som si totiž, že rodičia mi nedokázali prejaviť lásku formou objatia. Odpustila som.

Jednou z prednášok bola aj katechéza o charizme telesného uzdravovania a následne na to aj dynamika o telesnom uzdravovaní s modlitbami rozkazu. V tejto modlitbe som žiadala o uzdravenie krčnej chrbtice. Čo sa stalo? Nič. Pán rozhodol inak. V nedeľu počas svätej omše mi citeľne zmiernil bolesti operovaného kolena. Cítila som neskutočné teplo v kolene a pukanie v ňom, akoby mi ho naprávali. Teraz dokážem koleno pokrčiť, dokážem stáť na jednej nohe a pokrčiť koleno, dokonca aj s menšími ťažkosťami urobiť drep (čo predtým sa mi nedarilo). Dostala som to, o čo som nežiadala. A čo s krčnou chrbticou? O. Imrich povedal: „Boh nemusí uzdraviť, ak si môžeme pomôcť sami“, napríklad nezanedbávaním prirodzených prostriedkov. A to je z časti aj môj prípad. V tomto smere mám ešte veľké rezervy a čaká ma boj s mojou pohodlnosťou.

Chvála Pánovi.

Vierka