Spoločenstvo sv. Michala Archanjela


úvod
akcie
vyučovanie
modlitba
svedectvá
foto
kcho
www
e-mail
info

 

Svedectvá

"Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste večnosti." /Ž 139, 8-10/


Príjemná jar roku 2007 sa mala každým dňom zmeniť na horúce leto tak, ako koniec púte do Compostely sa mal stať začiatkom môjho nového života. Netušil som prečo, neriešil ako. Proste som to tak cítil. Tak ako som cítil, že spiatočná cesta ma viesť Talianskom a ukončiť ju mám v domčeku Panny Márie v Lorete. A tam, modliac sa v tmavom kúte kamennej chalúpky, som naisto vedel, že púť sa skončila. V akomsi polosne, keď sa mi v mysli vybavovali fragmenty udalostí týždňov putovania, som odchádzal z domčeka popri severnej stene baziliky a prosil Boha, aby ma nenechal tak, aby mi ukázal, alebo aspoň naznačil cestu, ktorou sa mám ďalej uberať. Podvedome a bez jediného pohľadu som si z priečinka pamätných obrázkov jeden zobral, vhodil mincu do kovovej pokladničky a mlčky kráčal k neďaleko zaparkovanej motorke. Až pri nej som sa pozrel na „náhodne“ vybraný obrázok. Reprodukciu obrazu Michala archanjela (Guido Reni) ...

Mesiace plynuli a ja som sa snažil pochopiť, čo ten odkaz znamená. Rád cestujem, vlastne putujem podľa stredovekého významu slova „púť“. Na svojich pútnických cestách som pocítil Božiu prítomnosť, Jeho vedenie a starostlivosť. Preto sa moje myšlienky hneď obrátili týmto smerom. Hľadal som miesta zjavenia Michala archanjela, plánoval púť po „Ceste zázrakov“, po ktorej prevážali základový kameň z Monte sant` Angelo (miesto prvého zaznamenaného zjavenia) do Le Mont-st-Michel vo Francúzsku. Štúdium ani následne cesty ma však neuspokojovali. Všetko bolo až príliš namáhavé, komplikované a fluidum Božej prítomnosti sa nedostavovalo. V osobnom aj pracovnom živote rovnako začal neúspech striedať neúspech. Po troch rokoch som musel s bolesťou skonštatovať, že od návratu z Compostely počítam iba straty. Z toho, čo som mal rád a na čom si zakladal, mi už okrem rodiny nezostalo nič. A aj o tú som takmer prišiel. Po Compostele som čakal zásadnú zmenu. Ale toto? Prečo?

Počas Vianoc v roku 2010 som si musel priznať, že sám svoj život nezvládnem. Že nestačí sa spoliehať na svoje sily a popri tom hľadať Boha na cestách. Že tak, ako pozývam Boha do svojich púti, musím ho pozvať aj do svojho každodenného života. Čo som si zaumienil, to som aj urobil. Veď iná možnosť ani nebola. Začal som nanovo. Teraz už s Bohom a s pomocou Cirkvi. Modlitby, meditácie, pocity úzkosti, poznanie, odpustenie, radosť. Modlitby uzdravenia a oslobodenia, modlitby príhovoru, sviatosti zmierenia, po prvý krát zažitý uzdravujúci dotyk Ježiša Krista. Prežívanie prítomnosti Ducha Svätého, prvý obraz... Ale aj stretnutie s ľudskou zlobou, pýchou a odmietnutím na miestach, kde som čakal len Boha, pokoru a lásku. Tak začal druhý, oveľa ťažší boj. Boj s malosťou môjho srdca.

V lete 2011 moja manželka vyslovila prianie, aby som s ňou šiel na Školu modlitby. Nakoľko som túžil tráviť viac času s ňou, súhlasil som. Aj keď som nič neočakával. Počas kázne úvodnej sv. omše otec Imrich všetkých privítal. Zvlášť tých, čo sa školy zúčastňovali po prvý krát. Na záver poďakoval Bohu za všetko, čo pre týchto ľudí urobil. Za to, ako ich pripravil pre život a prácu v spoločenstve. Potom si sadol a mne v jedinom okamihu všetko došlo. V okamihu, keď som zbadal na stene obraz Michala archanjela. Obraz, ktorý do tejto chvíle zakrýval otec Imrich svojim telom. Obraz, ktorý som si „náhodne“, ako nápovedu pre svoje ďalšie životné smerovanie, zobral pred štyrmi rokmi v Lorete. Obrázok, ktorý bol Božím pozvaním. Pozvaním, na pochopenie ktorého som potreboval plné štyri roky. Alebo Boh, pre tvrdosť a spurnosť môjho srdca potreboval štyri roky, aby ma preň pripravil? Veď pred štyrmi rokmi by som to pozvanie určite nebol prijal.

Dnes je ešte príliš skoro na hodnotenie. Ale môžem povedať, že sa cítim naplnený. A vďačný za všetko, čo Boh pre mňa v spoločenstve pripravil. Odvtedy sa teším na každé stretnutie, na modlitby v skupinke, na adorácie, na školy modlitby. Lebo všade tam sa s bratmi a sestrami stretávam so svojím Pánom, v ktorého som uveril. S bratmi a sestrami, ktorých mi ukázal Boh. S bratmi a sestrami, ktorí ma prijali medzi seba. Na minuloročnej Škole modlitby v Herľanoch mi brat František povedal: „Ja na školu nepozývam nikoho, lebo aj tak by sem prišiel iba raz. Ak tu ale niekoho pozve Boh, ten už bude medzi nás chodiť stále“.

Pred týždňom som sa vrátil z mojej štvrtej Školy. A ak so mnou Boh nemá iný plán, nerád by som vynechal ani tú nasledujúcu.

Bohu vďaka.

Peter